Novinárska etika

Ako všetko, i novinárčina má svoje pravidlá. Okrem iného existuje aj Kódex novinárskej etiky Slovenského syndikátu novinárov, ktorý by sme mali dodržiavať aj my v školských a študentských časopisoch. 

KÓDEX NOVINÁRSKEJ ETIKY

SLOVENSKÉHO SYNDIKÁTU NOVINÁROV

“Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu, toto právo nepripúšťa, aby niekto trpel ujmu pre svoje presvedčenie a zahŕňa právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami bez ohľadu na hranice.”

Z uvedeného práva verejnosti poznať fakty a názory vyplýva súbor povinností a práv novinárov. zodpovednosť novinárov voči verejnosti má prednosť pred akoukoľvek inou zodpovednosťou, najmä pokiaľ ide o ich zamestnávateľov a štátnu moc.

“Pri výkone svojich práv a slobôd sa každý podrobuje iba takým obmedzeniam, ktoré stanovuje zákon výlučne preto, aby sa zabezpečovalo uznanie a zachovanie práv a slobôd ostatných a vyhovelo spravodlivýcm požiadavkám morálky, verejného poriadku a všeobecného blaha v demokratickej spoločnosti.” (Článok 29, ods.2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv)

V súlade s týmito ustanoveniami (článkami Všeobecnej deklarácie ľudských práv a v súlade s duchom a textom Medzinárodného paktu o občianskych právach) si novinári na Slovensku kladú tieto profesijné záväzné etické hranice: 

I. Novinár a verejnosť

Novinár urobí všetko potrebné, aby verejnosti podával informácie pravdivé, overené a odborne fundované. Pravdivosť informácií predpokladá, že fakty ako ich základ, sa podávajú čo najobjektívnejšie, v ich pravom kontexte, bez skresľovania a zamlčovania súvislostí a s primeraným uplatnením tvorivých schopností novinára. Ak sa jednotlivosti prípadu nedajú overiť, treba to uviesť. Novinár môže slobodne vyjadrovať osobné alebo skupinové názory v medziach pluralitného súťaženia myšlienok, ak tým neporušuje občianske práva inej osoby alebo skupiny osôb a ak neohrozuje spoločenskú mravnosť. Zároveň sa sám musí podriaďovať požiadavke slobodnej výmeny názorov a voľného toku informácií. Rešpektuje vždy mieru vkusu a primeranosť výrazových prostriedkov. Má právo i morálnu povinnosť odmietnuť uverejniť informáciu, o ktorej vie, že je nepravdivá, polopravdivá (skreslená), špekulatívna, neúplná, či komerčne zameraná (tzv. skrytá inzercia).

Ak uverejní nepravdivú, polopravdivú (skreslenú), špekulatívnu či neúplnú informáciu, musí veci uviesť na pravú mieru, vrátane publikovania opravy, resp. odpovede. Oprava sa má uverejniť v približne rovnakej grafickej úprave, najlepšie na rovnakom mieste ako opravovaná informácia. Odpoveď sa nemá dopĺňať replikou autora pôvodnej informácie, aby jedna strana nemala sústavný predstih.

Obvinenia bez dôkazov, zneužívanie dôvery, profesie, prípadne média pre osobný alebo skupinový prospech, falšovanie dokumentov, skresľovanie faktov, akúkoľvek lož a zámerné zamlčovanie poznatkov o porušení zákona a spoločenskej morálky považuje za najväčšie profesijné previnenie. 

II. Novinár a objekt jeho záujmu

Novinár preberá zodpovednosť za všetko, čo uverejní. Bez súhlasu príslušnej osoby nesmie písať tak, aby zasahoval do jej súkromného života, nesmie znižovať jej dobré meno, pokiaľ osoba sama nepostupuje protizákonne a nevzbudzuje pohoršenie. Neuverejní rozhovor, ak si to osoba neželá, vyhovie jej, ak chce výpoveď autorizovať. V záujme objektívnosti usiluje sa v štádiu prípravy alebo realizácie svojho diela dať slovo všetkým zainteresovaným. 

III. Novinár a zdroj informácií 

Novinár má neodňateľné právo slobodného prístupu ku všetkým zdrojom informácií. Novinár je povinný neodkladne oboznámiť svojho informátora s autorským zámerom. Pri zbieraní informácií nepoužíva nátlak. Nesmie zneužiť udalosti a výpovede, ktorých bol svedkom, ani dokumenty, ktoré reprodukuje. Novinár je povinný zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií do času, kým ho tejto povinnosti nezbaví informátor alebo súd. 

IV. Novinár a redakcia, resp. vydavateľ 

Novinár má právo na takú pracovnú zmluvu, ktorá zabezpečuje jeho materiálne potreby a profesijnú česť

Má právo odmietnuť každý nátlak, aby pôsobil proti svojmu presvedčeniu. Príkazy môže prijímať len od svojich nadriadených v zmysle pracovnej zmluvy.

Novinár má právo na to, aby jeho priamy nadriadený a vydavateľ využili na jeho ochranu všetky zákonné a dodtupné prostriedky, vrátane ochrany jeho práva použiť autorský pseudonym.

Novinár nesmie zo zištných dôvodov presadzovať súkromné a subjektívne záujmy, nepodpisuje vlastným menom výtvory, ktoré sú obchodnou reklamou či platenou inzerciou.

Kolektív redakcie má právo na to, aby s ním vedenie redakcie, resp. vydavateľ konzultoval každé rozhodnutie dôležité pre prácu tohto kolektívu. 

V. Novinár a kolegovia

Novinár neuverejní pod vlastným menom alebo skratkou žiadne cudzie dielo.

Nepreberá z publikácie bez odkazu na prameň.

Nepostupuje na uverejnenie svoje dielo súčasne viacerým redakciám. Bez autorského súhlasu nezasahuje do obsahu diela.

Neznižuje autoritu a schopnosti kolegov, pri spoločnej práci rešpektuje ich potreby a názory. 

VI. Novinár a verejný záujem

Novinár prejavuje primeranú úctu ústavnému poriadku štátu, jeho demokratickým inštitúciám, rešpektuje platné právo a všeobecne platné morálne princípy spoločnosti.

Novinár nesmie propagovať útočné vojny, násilie a agresivitu ako prostriedok riešenia medzinárodných konfliktov, politickú, občiansku, rasovú, nacionálnu, náboženskú a inú neznášanlivosť. Preukazuje primeranú úctu iným štátom, národom, ich demokratickým tradíciám a inštitúciám, kultúre a morálke.

(Schválené Snemom Slovenského syndikátu novinárov dňa 19. 10. 1990)

1.5. Informačné zdroje a vyjadrenia zainteresovaných

Ak chceme napísať článok, nemôžeme sa zatvoriť do kúpelne a čakať, že nám informácie o svete navôkol, o ktorom nemáme ani tušenia, vyskočia z obkladačiek. Pozerajme sa okolo seba, sledujme, zisťujme, hľadajme čo nás zaujíma a určite nájdeme v tej kope informácií, ktoré každedonne prijímame, niečo, o čom môžeme napísať.

Dobrým zdrojom sú napríklad správy tlačových agentúr. Ale pozor! Neprivlastňujme si ich! Ach chceme použiť celú správu, alebo ju ponechať celú a doplniť vlastnými informáciami, nezabudnime uviesť zdroj. Podobne je to aj s citovaním iných médií, alebo preberaní informácií, či fotografií z internetu.

Na to, aby bol článok kvalitný a pôsobil dôveryhodne, však nestačí len to, čo vidíme a čo si myslíme. Takýmto prístupom by sme mohli napísať päťhviezdičkovú úvahu, či fejtón, no spravodajský žáner, alebo napríklad reportáž, takto vzniknúť nemôže.

V článku by nemali chýbať vyjadrenia zástupcov inštitúcií, ktorých sa článok týka, v sporoch vyjadrenia oboch zúčasnených strán, pri akciách organizátorov i návštevníkov, pri rôznych problémoch i názory okoloidúcich, či našich kamarátov.

Podľa témy je vhodné a cení sa, ak si dáme tú námahu a oslovíme odborníka. Uvediem príklady: „Počet zlomenín počas prázdnin stúpa“ – oslovíme lekára na úrazovej chirurgii, mladého pacienta, ktorý sedí v čakárni, rodiča, a puberťáka skákajúceho pred Bielym domom. „Bitka za vysvedčenie?“ – oslovíme napríklad psychológa, učiteľa, žiakov, rodičov. Takto by sme mohli dlho pokračovať ďalej cez právnikov, ekonómov, informatikov, analytikov, politológov architektov, predavačov, kolportérov, vodičov autobusov, upratovačov, kuchárov, čašníkov, zamestnancov stávkových kancelárií, pracujúcich v študentských centrách, skrátka, cez dlhočizný rad ďalších profesií.

Keď sme si vybrali tému článku a máme predstavu o tom, ako by mal asi vyzerať, určime si, koho oslovíme. Najskôr by sme mali dotyčnému zavolať, vysvetliť mu, čo potrebuejme, kde pracujeme a o čom píšeme a následne si dohodnúť osobné stretnutie. (Veľmi praktická je i komunikácia e-mailom. V tom prípade je však riziko, že bude možno naša honba za informáciami trvať dlhšie, nebudeme môcť hneď reagovať na odpoveď a žiadať dovysvetlenie. Ak sa predsa rozhodneme pre takýto spôsob komunikácie, nezabudnime žiadať fotografiu, alebo dohodnúť s osloveným návštevu fotografa.) Určite nie je najlepšie prepadnúť niekoho bez ohlásenia, alebo mu zatajovať informácie. Môže sa to vypomstiť. Radšej si niečo dvakrát overiť, poriadne sa pripraviť a napísať pravdu, ako sa hádať a čeliť žalobe, no nie? Aj keď použijeme do textu výroky svojich známych, mali by vedieť, o čo nám vlastne ide.

Na stretnutie si zbalíme niekoľko vecí. Osnovu toho, o čom budeme rozprávať, akúsi svoju prípravu na rozhovor (to sa oplatí aj keď chcete položiť len dve – tri otázky, ak sa zakoktáte a dostanete okno, alebo ráno vstanete ľavou nohou, budete sa mať o čo oprieť), pero, zápisník, diktafón (veľmi praktická vecička, môžete sa plne sústrediť na rozhovor a potom si ho pokojne prepísať) a ochotného fotografa (alebo digitálny fotoaparát).

Po spracovaní článku ho pošleme na autorizáciu osloveným. A to najmä zástupcom inštitúcií, odbornej verejnosti, atď. Od študenta, ktorého oslovíme na Hlavnej, si e-mailovú adresu a telefónne číslo pýtať nemusíme. Teda, ak v tom nie sú žiadne osobne zájmy, ale to už je o niečom inom… Stačí, ak budeme čestní, povieme mu, kde bude článok zverejnený, a jeho výpoveď nijak nepoprekrúcame.

Nezabudnime, čím viac čítame a obzeráme sa, čím viac sa pýtame, tým viac sa dozvieme. A to všetko nám pomôže pri finálnom písaní článku. Výpovede, ktoré zaplnia pásku, nemusia byť slovo za slovom spracované ako priama reč, ale môžu sa stať súčasťou informačných zdrojov pre tvorbu autorského textu, ktorý tak bude pôsobiť kvalitnejšie, plynulejšie a bude sa ľahšie písať i čítať.